Odkedy som sa ešte na jeseň v roku 2019 prihlásil na plavecký maratón v Zlíne organizovaný Sri Chinmoy Marathon Team-mom, myslel som iba na jediné. Ako sa neutopiť a ako prežiť šesť dlhých hodín v päťdesiatmetrovom bazéne.

Cesta k tomuto ďalšiemu naplnenému športovému cieľu bola všetko ostatné, než jednoduchá. A začala naozaj dávno. Dnes mi to všetko pripadá ako sen z dávnej doby. Z čias zabudnutých, z čias, ktoré sme snáď ani nikdy nežili. Veď na celú akciu som sa prihlásil spontánne (ako inak) tesne po mojej ceste svetom, niekedy na jeseň roku 2019. Dávno pred vírusom, dávno pred vojnou. V časoch, keď sme sa predsa len trochu viacej usmievali. Na jar 2020 sa akcia nekonala, rovnako ako ani na jar 2021... nezostávalo nič než dúfať. A trénovať.

Plaveckú prípravu na toľko odkladaný ročník 2022 som začal ešte niekedy v novembri 2021, kedy som sa dostal opäť ako-tak do (svojho typického) plaveckého tempa. Do konania akcie som za šesť mesiacov odplával zhruba 150 kilometrov, pričom na pravidelné sobotné dlhé tréningy budem spomínať ešte dlho – s radosťou, že sú za mnou (sedem kilometrov v dvadsaťpäť metrovom bazéne, to naozaj nechceš). Najďalej som sa v tréningu dostal na osem kilometrov a zrovna keď som konečne plánoval pokoriť desiatku, prišiel covid. Zase ten vírus, vyradil ma z tréningu na dva týždne a okrem vrcholu plaveckej prípravy mi budú tieto dni chýbať aj počas letnej cyklo-sezóny (namiesto cyklo-kempu v Španielsku som ležal doma a lustroval staré diely Prostřena a triedil rokmi zabudnuté fotky z telefónov).

Ide sa do Zlína, tralala...

Ok, strih v čase, spomínaný víkend v Zlíne začína. Chuť spievať nás opúšťa. Čo môže byť horšie ako šesť hodín v bazéne? Správne, cesta v piatok na obed po slávnej D1-čke z Prahy do Brna. Toto nám nasledujúce generácie lietajúcich vodičov neuveria, chce to naozaj uchovať pevnú stopu v análoch (tých historických). Keď už sa konečne dostaneme do Zlína, som prekvapený – naozaj krásne mesto a vilové prostredie v okolí rieky Dřevnice pripomína skôr Nemecko prípadne Holandsko mixnuté s Anglickom, než Moravu. Desať bodov! Baťa na každom kroku a veru že je to história znamenitá – Moraváci, je byť na čo hrdý!

Do rozplavby sa mi veľmi nechce, srdcom a dušou som bežec. V piatok je krásne, vydávam sa na krátku bežeckú tour de Zlín v nových Nimbuskách 24. Letia! Ani neviem ako, bez väčšej námahy osem kilákov v priemere niekde okolo 4:35 min/km. Začínam si myslieť, že Pražský maratón o týždeň nemusí byť až taká blamáž, ako som si myslel. V sobotu pridám ďalších päť a na nedeľný bazén som tak dokonale „rozplávaný“ (smiech).

V sobotu sa len tak pofľakujeme mestom, hádžem do seba jednu dobrotu za druhou a pevne verím, že mi to bude v nedeľu ráno niečo platné. Čím viac zješ, tým menej ťa bude ťahať pod hladinu, či ako nás to učili na fyzike...? Zájdeme tiež do jedného z najlepších múzeí, aké som kedy v ČR navštívil. Citujem z expozície o nezabudnuteľnej dvojici Zikmund a Hanzelka a ich prvej ceste svetom na legendárnej Tatre:

456. den, 20. 7. 1948, Argentina, Presidencia Roque Sáenz Peňa – Uvítaní rumunskými Slováky. Slováci z Jugoslávie mezi sebou hovořili španělsky, ale nerozuměli si. Hlasování při debatě o uspořádání slavnosti pro vyslance. Zástupce spolku Masaryk prohlásil: „Já jsem jediný rozumný člověk, tak se o tom hlasovat nemusí.“ Krajan, který přišel nedávno na legaci, vůbec nevědel, že byla 2. světová válka.

Koniec citácie. Muselo byť úžasné cestovať svetom na konci 40. rokov 20. storočia...

Nedeľa, je to tu!
Čakanie má konca. Konečne! Mať to za sebou. V prvom rade som sa vždy považoval za bežca, potom možno (priemerného) triatlonistu, plavec som nikdy nebol. Rozmýšľam, akú zvolím taktiku. V cieľoch mám jasno: neskončiť posledný a uplávať aspoň 15 kilometrov. A čo tá taktika? Hmm... tak čo takto: prvú hodinu aspoň tri kiláky, prvé tri hodiny niečo „nadrobiť“ do zásoby, posledné dve začať strácať. Myslieť na všetko možné, vyriešiť (v hlave) všetky problémy sveta a každú pol hodinu sa občerstviť. Do toho dvakrát za hodinu zastaviť ešte na 15-20 sekúnd a oddýchnuť si. Čúrať výhradne do vody, na veľkú snáď nebude treba, budem riešiť operatívne... Ok, to by šlo. Akúkoľvek vytrvalostnú šialenosť zvolíte, vždy je to o čiastkových cieľoch. Myslieť hneď v úvode na to, čo bude o šesť hodín je najväčšia hlúposť.

Dostávam sa do dráhy číslo 6 (akože really?!) so samými rýchlikmi, dobré na tom bude to, že sa nemusím namáhať nikoho predbiehať. Loptička resp. plutva na ich strane, pche! Celkom sa to dá, ale sakra, hneď po 300 metroch mi z pravého ucha vypadne vata a do konca som odkázaný na vodu v uchu a vatu len v uchu ľavom. Dúfam, že dočasne neohluchnem ako pred 5 rokmi v Singapure alebo nebudem krívať (vata v jednom uchu, žiadna vata v druhom, to viete, poznamenať môže do konca života!). Zatiaľ počujem, vlnka sem, vlnka tam... vlnka sem, vlnka tam. Už len päť a pol hodiny. Čo to trepem, späť k čiastkovým cieľom!

Po hodine plávania zisťujem, že ma začína všetko bolieť, najmä ľavá noha a lýtko. Horšie je, že začínam strácať tempo. Asi fakt nie som diaľkový plavec. Budem to celé ignorovať a niekedy za ďalšie 3 hodiny do seba hodím to magnézium, čo som si pre tento prípad pripravil. Na kilometri číslo 3,8 si predstavujem, že na Ironmanovi by som už liezol z vody. Ách, zlatý neškodný Ironman. Už nech je koniec júna. Čiastkové ciele, čiastkové vzdialenosti, dočasné myšlienky. A tak stále dokola. Na moje prekvapenie, nejako to celé „odsýpa“. Dve hodiny za mnou, polovica, dve tretiny, posledná hodina... bolia iba ramená, inak som oúvej. Zrovnal som sa. Žijem, dýcham, plávam, pre toto som sem prišiel. Hodinky stále ukazujú nejaký ten náskok, snáď sa to aj podarí!

Posledná pol hodina, posledné minúty, vyslopal som aj tekutý cukor, ktorý vraj dáva krídla. Len nech ma z vody neodnesú, sakra, nie teraz, čoskoro bude po všetkom!! Pridávam, finišujem. KONIEC!

Zvládol som to. Zaujímavý pocit. Emócia neutrálna, samozrejme, že som „hepy jak tri grepy“, ale od radosti neskáčem po plafón a ani nelejem slzy dojatia naspäť do vody. Je to skrátka len... taký pekný pocit. Som šťastný, spokojný, smejem sa a... vôbec nie som unavený. Cítim ramená a nič iné. Teda, od plaveckých okuliarov, ktoré som stiahol z hlavy takmer spolu s vlastnými očami, mám označkovaný kukuč. To sa spraví. A ani zo štatistického pohľadu nemôžem byť nespokojný, oba ciele som splnil: aj keď plávam ako kačka a špliecham na metre okolo seba, naplával som celkom 15,6 kilometra a skončil dvanásty medzi mužmi (z 19) a devätnásty celkovo (z 31). V kategórii siedmy (tretí od konca, ale nie posledný!). Na bežca asi nie úplne najhoršie, si myslím....

Hmm

Čo dodať na záver? Cestou do Prahy bola D1 pokojná a ja som zožral všetko, čo sme v aute viezli. Iba ju nie. Celý víkend a najmä dvojročné čakanie naň bola jedna neuveriteľná úžasná skúsenosť! Nebudem tvrdiť, že o rok sa na štart postavím znova, ale nikdy nehovor nikdy. Možno jedného dňa... No a teraz už späť do reality českého Frontrunnera – maratón v Prahe predo dvermi, formu treba vyladiť. Vidíme sa na štarte!

#soundmindsoundbody